Rozprávky

Jeleň a jaguár

17. května 2012 v 18:54 | Jakubenko
Jedného dňa potuloval sa jeleň po brehu rieky a povedal: - Žilo sa mi veru ťažko, túlal som sa sem a tam a nikdy som nemal strechu nad hlavou. Rád by som mal vlastný dom. Kde nájdem lepšie miesto, ako je toto? Tu budem stavať. - A odišiel.
Toho dňa povedal si jaguár: - Celý život som sa iba trápil a umáral. Nájdem si nejaké vhodné miesto, postavím si dom a usalaším sa v ňom.
Hľadal, hľadal, až prišiel na to isté miesto, ktoré si vybral jeleň. Tu sa zastavil a zvolal: - Aký krásny pozemok! Nikde nenájdem lepší. Tu si postavím dom. - A odišiel.
Jeleň sa vrátil na druhý deň a začal stavať dom. Bola to veliká lopota. Vysekal kríčie a stromčeky a zem pekne urovnal. Potom odišiel s tým, že sa vráti, keď bude môcť.
Na druhý deň prišiel jaguár, že začne stavať dom, a vidí - zem je už urovnaná. - Och! - riekol. - Boh mi pomáha! Aké šťastie! - Pokračoval teda v robote. Urobil dlážku, a keď sa zotmelo, odišiel.
Ráno prišiel jeleň, a tu vidí hotovú dlážku. Povedal: - Ach, aké šťastie, dozaista mi sám boh pomáha stavať dom! Aké šťastie! - Postavil steny a vrátil sa do lesa.
Na druhý deň prišiel znova jaguár a videl, že sú postavené steny.
- Ďakujem ti, bože! - poklonil sa a zhotovil strechu. Potom odišiel do lesa.
Keď sa jeleň vrátil, našiel hotovú strechu. Povedal: - Ďakujem ti, bože, za pomoc! - A z vďačnosti k bohu urobil v dome dve izby, jednu pre a druhú pre seba. Potom vošiel do svojej izby a ľahol si spať.
Tej noci znova prišiel jaguár. Keď uvidel dve izby, pomyslel si, že boh jednu vystaval pre neho a druhú pre seba. Vošiel do prázdnej izby a uložil sa spať.
Keď sa jeleň a jaguár ráno uvideli, dlho sa nezmohli na slovo. Až po hodnej chvíli sa jaguár začudovane opýtal: - To si mi ty pomáhal stavať?
Jeleň riekol: -Áno. A mne si pomáhal ty?
Jaguár povedal: - Áno. Keď sme už stavali tento dom spoločne, rozdeľme si ho.
Jeleň privolil a odvtedy bývali spoločne, jeden v jednej izbe, druhý v druhej.
Jedného dňa jaguár povedal: - Idem na poľovačku. Prinesiem čosi, teda prichystaj hrnce, vodu a drevo na oheň.
Odišiel do lesa a jeleň zatiaľ pripravil všetko na varenie.
Jaguár zabil v lese jeleňa a priniesol ho. Keď to videl jeleň, veľmi zosmutnel. Jaguár uvaril korisť, ale jeleň sa potravy ani nedotkol.
Keď sa jaguár navečeral, šli spať. Jeleň s hrôzou myslel na jaguárovu stravu a nemohol spať. Bál sa, že jaguár v noci príde a zje i jeho.
Ráno povedal jeleň jaguárovi: - Prichystaj hrnce, vodu a drevo. Idem na poľovačku.
Odišiel do lesa a zazrel tam iného jaguára, ako si brúsi pazúry na kôre stromu. Jeleň šiel ďalej, kým nenašiel mravčiara. Povedal mravčiarovi: - Tamten jaguár ťa mrzko ohováral.
Keď to mravčiar počul, veľmi sa nazlostil. Šiel za jaguárom, ticho sa k nemu prikradol, chmatol ho a zabil. Potom odišiel.
Jeleň vzal zabitého jaguára a odniesol ho domov. Hrnce, voda i drevo boli prichystané. Ale keď jaguár videl, čo jeleň priniesol, stratil chuť do jedla. Hoci jeleň mäso uvaril, jaguár nechcel ani kúštik.
Tej noci ani jeleň, ani jaguár nemohli spať. Jaguár sa bál, že jeleň príde a zožerie ho; jeleň sa bál, že ho príde zožrať jaguár. Noc sa im míňala veľmi pomaly. Napokon ich predsa začali obchádzať driemoty. Odrazu jeleňovi klipli oči a hlava mu klesla. Vtedy parohami udrel do steny a narobil lomoz.
Keď jaguár začul hrmot, precitol. Myslel si, že jeleň ide po neho, a od strachu zareval. Jeleň začul jaguárov vresk, zľakol sa, lebo sa nazdal, že ho jaguár už ide zožrať. Obidve zvieratá v tej chvíli skočili na nohy a vybehli do lesa, jeden jednou stranou, druhý druhou.
Od tých čias jaguár a jeleň nikdy spolu nebývali.

zdroj: Rexík

Divotvorný hrnček

11. května 2012 v 21:43 | Jakubenko

Zunovalo sa vajcu na polici ležať. Urobilo: kotúľ! - a pustilo sa do sveta. Ide, ide - dáva pozor na skaly a jamy. O skalu by sa roztrepalo, z jamy by sa nedostalo. Ide, ide - stretne raka.
"Kdeže ideš?" rečie vajce.
"A ty že kde?" rečie rak.
"Idem na vandrovku!"
"A keď je tak, pôjdem s tebou!"
Boli teda dvaja. Hneď sa im šlo veselšie. Pustili sa aj do spevu.
Idú, idú - stretnú kačku.
"Kdeže ideš?" opýta sa vajce.
"A vy že kde?" opýta sa kačka.
"Ideme na vandrovku!"
"A keď je tak, pôjdem s vami!"
No, už boli traja. Do tretice všetko dobré.
Idú, idú - stretnú moriaka.
"Kdeže ideš?" rečie vajce.
"A vy že kde?" rečie moriak.
"Ideme na vandrovku. Hybaj aj ty s nami!"
"Dobre, pôjdem!" pristal moriak. A už boli štyria.
Idú, idú - stretnú koňa.
"Kdeže ideš?" rečie vajce.
"A vy že kde?" rečie kôň.
"Ideme na vandrovku. Hybaj aj ty s nami!"
"Dobre, pôjdem!" pristal kôň. Už boli piati. Piati dobrí kamaráti.
Idú, idú - stretnú vola.
"Kdeže ideš?" rečie vajce.
"A vy že kde?" rečie vôl.
"Ideme na vandrovku. Malá hŕba pýta viac: poď s nami aj ty!"
"Dobre, pôjdem!" pristal vôl.
Už boli šiesti.
Boli raz dve deti, Janko a Anička.
Nebožiatka nemali ani mamku ani otca, samy bývali v malej chalúpke pod horou. Nuž bolo im veru všelijako. Nevedeli si oprať ani uvariť, a čo horšie, ani si nemali čo. Ale hora nebola bezcitná, predsa im len nedala zahynúť. Od jari do jesene im dávala aj čosi do úst, aj dreva na zohriatie.
"Lenže čo bude v zime?" strachoval sa Janko, ktorý bol starší a skúsenejší. "Čo bude s nami v zime?"
Raz sa Janko vybral do hory na hríby. Zašiel už ďaleko od domu, keď tu začul volanie. Pobehol za hlasom a čo vidí: žena, už postaršia, zaviazla s taligou v mokradi, nemôže sa hnúť. Priskočil Janko a pomohol jej z bariny. Ba potiahol taligu až dolu pod horu, kde už bola cesta rovnejšia.
"Čo veziete na tej talige, tetuška?" spytuje sa. "Podľa toho, ako to hrká, myslím, že hrnce."
"Tak je, chlapček. Hlinené hrnce veziem do mesta na jarmok. Môj muž ich doma robí a ja chodím predávať."
Siahla pod plachtu a vytiahla jeden hrnček. Taký neveľký, na pohľad celkom obyčajný.
"Tento hrnček ti darujem," podáva mu ho. "Zato, že máš dobré srdce, že si mi pomohol z galiby. Bude ti odo mňa pamiatka."
"Ďakujem, tetuška, veru sa nám zíde. Budeme si v ňom so sestričkou vodu nosiť," potešil sa Janko.
"Môžete si aj vodu, ale radšej nie. Aby ste ho dakde o kameň nebuchli. Bolo by ho škoda. Lebo tento hrnček nie je obyčajný, ale divotvorný. Taký sa podarí len raz za tridsať rokov. Tomuto hrncu keď povieš:
Var, hrnček, var!, sám od seba začne variť. A keď mu povieš: Ďakujem, hrnček, už dosť!, hneď variť prestane."
"Ach, tetuška, to je ten najlepší dar, aký sme mohli ja a moja sestrička dostať!" zaradoval sa Janko. "Ďakujem vám nastokrát."
Rozbehol sa chytro domov, položil hrnček na stôl a kričí:
"Anička, Anička! Dones misku a lyžice!"
Sadli si obaja k stolu a Janko povie:
"Var, hrnček, var!"
V hrnčeku zabublalo, zakypelo, zapufkalo - hneď bol plný kaše, iba misku podstaviť. A či vám to len bola kaša! Chutná, sladká ani s medom! Jakživ takú Janko a Anička nejedli.
A keď sa už do chuti najedli, povedal Janko:
Ďakujem, hrnček, už dosť!"
A hrnček hneď prestal variť.
Deti sa nazdali, že im hrnček na druhý deň navarí azda nejaké iné jedlo, ale v tom sa mýlili. Hrnček jednostaj iba kašu varil, inakšiu váru nevedel. Nečudujme sa. Predsa to len bol hrnček, aj keď divotvorný.
Tak si deti nažívali dlhý čas. Ani zima im už nebola strašná. V piecke raždie pukotalo, na stole hrnček sladkú kašu varil - tak sa už dá prežiť i najkrutejši­a zima.
Raz sa Janko zasa vybral sám do hory a akosi dlho sa nevracal. Prešlo aj poludnie, a jeho nikde. Anička bola hladná, nevládala už čakať.
Vzala z poličky divotvorný hrnček, postavila ho na stôl a vraví:
"Var, hrnček, var!"
V hrnčeku zakypelo, zapufkalo, hneď bol plný kaše a hneď bola aj misa plná kaše.
"Dosť, hrnček, dosť!" kričí Anička, lebo kaša sa už začala z misy vylievať.
Ale hrnček varí a varí a kaša sa leje a leje.
"Prestaň už, hrnček! Už netreba!" kričí Anička a prikrýva ho pokrievkou.
Ale kaša nadvihuje pokrievku aj s Aničkinou rukou a leje sa a leje, steká už zo stola na zem.
"Tak kedy už prestaneš variť, ty hlúpy hrniec!"
Aničke schádzajú na um všelijaké hrubé slová a nadávky, len to jediné, pravé slovo "ďakujem" jej nie a nie zísť na um.
Nečudujme sa, predsa to len bolo celkom malé a nerozumné dievčatko.
Keď sa Janko napokon vrátil domov, našiel Aničku na plote sedieť. A kaša sa liala cez prah chalúpky a roztekala sa po podstienke a urobila už na dvore celé jazero.
Janko sa hneď dovtípil, čo sa stalo. Prebrodil sa cez kašu až k dverám a zakričal:
"Ďakujem, hrnček, už dosť!"
A hrnček hneď prestal variť.
Potom Janko zložil z plota svoju sestričku. Ona ho objala okolo hrdla a povedala s plačom:
"Ďakujem ti, braček, že si ma zachránil pred tou kašou."
Ale trvalo im veľmi dlho, kým kašu vypratali zo dvora, z podstienky a z chalúpky.

zdroj: Rexík

Ako išlo vajce na vandrovku

11. května 2012 v 21:39 | Jakubenko

Idú, stretnú kohúta.
"Kdeže ideš?" rečie vajce.
"Ba vy kde toľkí?" rečie kohút.
"Ideme na vandrovku. Poď, bude nás sedem!"
"Keď sedem, tak sedem!" povie kohút a pridal sa k nim.
Vandrovali siedmi tovariši, vandrovali, až ich omrklo - a oni v tmavej hore! Chodník sa stratil, nevedeli, čo si počať. Hore pusto - dolu pusto, kde sa tu uchýliť? A boli aj hrozne hladní! No keď nik nevedel rady, pohlo vajce rozumom.
"Vyleť na smrek," povie kohútovi. "Poobzeraj sa a povedz, čo uvidíš!"
Vyletel kohút na vysoký strom. Díva sa, obzerá - nič! No odrazu len radostne zatrepoce krídlami:
"Kikirikí! Svetlo vidím, svetlo!"
A naozaj. Ďaleko v tme žiari malý oblôčik.
"Leť v tú stranu, kde je svetlo," káže vajce. "My pôjdeme za tebou."
Kohút sa pustil v tú stranu, ukazuje cestu. Tovariši idú za ním ani na hotové. Na veľa putovania prišli na polianku. Na polianke stojí malá chyžka. Tu povie vajce koňovi:
"Zabúchajže na dvere!"
Kôň zabúcha, z chyžky vyjde stará tetka:
"Čo tu chcete?" okríkne ich. "Už aj choďte preč! Len čo sa moji chlapci vrátia, zomelú vás na kašu!"
"Ech, zomelú, nezomelú," vraví vajce, "čo ťa po tom! Len nám, siedmim tovarišom, daj jesť, daj piť, daj nocľah!"
"Ba ešte čo!" povie tetka. "Ja takým skaderuka-skadenoha pozbieraným ošklbancom nič nedám!" Ale vajce rozkázalo volovi:
"Naber zlú tetku na rohy a zanes do hory!"
Vôl nabral zlú tetku na rohy, zaniesol do hory a zhodil do jamy. Potom sa vrátil do chyžky.
Zatiaľ šiesti tovariši vošli do izby. Našli tam stôl prestretý pre siedmich. Na stole variva a pečiva, koľko sa komu len ráčilo! Bývali tam siedmi zbojníci a práve ich tetka čakala s parádnou večerou. Ešte naši tovariši ani nezasadli k stolu, už bolo čuť taký huk a lom, až hora prašťala. To zbojníci prichádzali.
Čo tu robiť? Dobrá rada hodna groš. Vajce ju zas vedelo:
"Ty vyleť na žŕdku!" šeplo chytro kohútovi.
"Ty si staň v izbe za dvere!" šeplo chytro koňovi.
"Ty vyleť na pec!" šeplo chytro moriakovi.
"Ty sadni pod lavicu!" šeplo chytro kačke.
"Ty zalez do kanvy!" šeplo chytro rakovi.
"A ja?" samo si vajce povedalo, "ja sa vryjem do popola."
Tak sa všetci skryli, svetlo vyhasili - a čakali.
Dôjdu zbojníci ku chyžke, a svetla v nej nevidia.
"Čože sa porobilo?" vravia. "Veď vari nám tetka nezaspala?"
Najvačší z nich povie:
"Hneď ta nazriem, čo je! Len chvíľu počkajte, aby ste tie nazbíjané veci na hŕbu nestrepali!" A pobral sa dnu. Vojde do pitvora.
Tu ho vezme vôl na rohy a bác ho cez otvorené dvere do izby! Tam hneď spoza dverí buchne ho kôň kopytom.
"Ej, káže je toto skaza! Počkaj, hneď ti posvietim do očí!" rečie zbojník a skočí k pahrebe, že svetlo roznieti. Rozhrnie pahrebu, začne fúkať. Tu žeravý uhlík pripečie vajce a ono: fúk! Puklo a nafúkalo zbojníkovi plnú tvár horúceho popola. Ako podstrelený skočí zbojník ku kanve umyť si oči i tvár. Ale ako načrie rukou, chmat mu rak prsty do štipcov! Mykne zbojník rukou, prevrhne kanvu, urobí veľký hurt. Na ten hurt zatrepe kačka krídlami a zatakoce:
Ták, ták, ták!"
Moriak zahrmoce na peci lopatami, kýva hlavou a zahudruje:
"Hudri-hudri!"
Kôň ešte len teraz búšil chlapa zadnými nohami do chrbta, že ten hneď vyletel do pitvora. Tam ho zase vôl nabral na rohy a vyšmaril na dvor. K tomu kohút na žŕdke sa celým hrdlom ozýva:
"Kikirikí! Kokoré!"
Došliapaný, doráňaný zbojník doletí ako bez duše ku kamarátom.
"Ká skaza sa to tam robí?" opytujú sa ho. A on ledva dych popadá, čo tak sype zo seba:
"Ťáj, je tam zle-nedobre! Chcel som sa len na prstoch prikradnúť, a oni ma sami strčili medzi seba. Ako si chcem roznietiť, aby som aspoň videl - fúk! vybúšil mi spod komína puškár rovno do tváre. Siahnem rukou do kanvy, že si oči vymyjem, tam krajčír s nožnicami - a šmyk! Dobre mi prsty neodstrihol. Medzi lavicami tkáč rozohnal krosná, treskol ma člnkom po hlave a volal: "Tak, tak!" Na peci pekár chystal na mňa lopaty a dudral: "Udri, udri!" Spoza dverí vyskočil čižmár, vybúchal ma kopytom a vysotil do pitvora. Tu šelma sedliak vzal na mňa železné vidly a vyhodil ma na dvor. Šťastie moje, že som sa nedal vyhodiť na žŕdku. Tam už ako na hotovej šibenici čakal na mňa kat a volal: "Sem s ním! Sem hore!"
Nečakali zbojníci, kým by sa to všetko na nich vyhrnulo z chalupy! Pobrali tí nohy na plecia a hybaj! Nechali tam všetko, aj čo kedy nazbíjali.
Ale naši tovariši a sedmorí majstri si potom zasadli k stolu.
Hostina bola hotová. Jedli, pili, hodovali - a pod strechou nocovali. Len vajce sa necítilo dobre. Nechcelo sa mu už ďalej, a tak na druhý deň bolo po vandrovke.

Zdroj: Rexík

Denník odvážneho bojka (3)

11. května 2012 v 15:57 | Jakubenko
Streda
Zdá sa, že tatko bol so sebou veľmi spokojný, že ma včera úspešne dostal von, lebo dnes to urobil znovu. Už sa mi fakt nechce trepať k Rowleymu vždy, keď si chcem zahrať videohru. Na polceste medzi našimi domami totiž býva divný chalan Fregley, ktorý stále trčí na dvore, takže sa mu nemám ako vyhnúť.
Fregley, ktorý je so mnou v skupine na telesnú, si vymyslel svoj vlastný jazyk. Napríklad keď chce ísť na záchod, tak zahlási: DŽÚS! DŽÚÚÚS! My decká sme Fregleyho hatlaninu už viac-menej rozlúštili, ale učitelia zjavne stále nechápu, o čom trepe. Ale dnes by som k Rowleymu asi išiel aj dobrovoľne, lebo môj brat Rodrick v suteréne skúšal so svojou kapelou.
Jeho skupina je fakt otrasná, takže keď skúšajú, doma sa to proste nedá vydržať. Kapela sa volá "Plynný mechúr", ale na Rodrickovej dodávke je to napísané ako "Plyný mexur". Možno si myslíš, že to tak napísal, aby to znelo drsnejšie, ale stavím sa, že by bol prekvapený, keby som mu povedal, ako sa "Plynný mechúr" píše naozaj.
Tatkovi sa Rodrickov nápad založiť si kapelu vôbec nepozdával, ale mama bola všetkými desiatimi za. Mama Rodrickovi osobne kúpila prvú súpravu bicích. Podľa mňa si mama predstavovala, že sa všetci naučíme hrať na nejaký nástroj a založíme rodinnú kapelu, aké ukazujú v telke.
Tatko totálne neznáša heavy metal, ale Rodrick so svojou kapelou nehráva nič iné. Mamu asi vôbec nezaujíma, čo Rodrick hrá alebo počúva, lebo pre ňu je všetka hudba o tom istom. Napríklad, keď dnes Rodrick v obývačke počúval jedno svoje cédečko, mama prišla a začala tancovať.
Rodrickovi to fakt išlo na nervy, takže sa zviezol do obchodu a za štvrť hodiny sa vrátil so slúchadlami. A bolo po probléme.

Štvrtok
Rodrick si včera kúpil aj nové metalové cédečko, jedno z tých s nálepkou "Nevhodné pre mládež". Ešte som také cédečko nikdy nepočul, naši by mi ho stopro nekúpili, aj keby som ako chcel. A prišiel som na to, že ak si chcem vypočuť Rodrickovo cédečko, budem ho musieť prepašovať von z domu.
Dnes ráno, keď Rodrick odišiel, som zavolal Rowleymu a nakázal som mu, nech donesie do školy svoj CD prehrávač. Potom som nenápadne zišiel do Rodrickovej izby a potiahol som mu cédečko zo stojana.
Do školy máme zakázané nosiť vlastné prehrávače, takže sme museli počkať až do poobedňajšej prestávky, keď nás učitelia púšťajú von. Len čo sme dostali šancu, odkradli sme sa s Rowleym za školu a strčili sme to cédečko do prehrávača.
Lenže Rowley zabudol doma baterky, takže to bolo celé nanič. Potom som dostal nápad na perfektnú hru. Jeden z nás si dá slúchadlá na hlavu a bude sa ich snažiť čo najrýchlejšie striasť bez toho, aby si pomohol rukami. Vyhrá ten, kto bude na to potrebovať najmenej času. Môj rekord bol sedem a pol sekundy, ale mám pocit, že som si pritom vytriasol aj pár koliesok z hlavy.
Práve v najlepšom sa za naším rohom objavila učiteľka Craigová a prichytila nás so slúchadlami na ušiach. Zhabala nám prehrávač a poriadne nám vynadala. Myslím, že vôbec nepochopila, čo sme vlastne robili. Začala nám totiž vykladať, že rokenrol je "zlý" a že nám zničí mozog. Chcel som jej povedať, že v tom prehrávači nie sú ani baterky, ale zdalo sa mi, že by ju skákanie do reči ešte viac naštvalo. Takže som proste počkal, kým skončí, a povedal som: "Áno, pani učiteľka."
Keď konečne vyzerala, že nám už dá pokoj, Rowley začal nariekať a tárať niečo o tom, že nechce, aby mu rokenrol zničil "mozog". Prisahám, občas si fakt myslím, že mu šibe.
Piatok Okej, tak som to spáchal. Minulú noc, keď už všetci zaľahli, som sa odkradol dolu, aby som si konečne pustil Rodrickovo cédečko zo sterea v obývačke. Do uší som si strčil jeho nové slúchadlá a nastavil som zvuk PORIADNE nahlas. Potom som to zapol.
Najprv treba povedať, že stopercentne chápem, prečo naň dali tú nálepku s varovaním. Stihol som si vypočuť len tridsať sekúnd z prvej pesničky, potom došlo k najhoršiemu. Vysvitlo, že som tie slúchadlá zabudol zastrčiť do sterea, takže hudba išla cez REPRÁKY, nie do slúchadiel.
Tatko ma dotiahol do mojej izby, zavrel dvere a zavrčal: MALI BY SME SA TROCHU POZHOVÁRAŤ, KAMOŠKO. Vždy, keď mi takým tónom povie "kamoško", viem, že som v keli. Keď to urobil úplne prvý raz, vôbec som nepochopil, že to nemyslí vážne. Takže som sa nechal nachytať. KAMOŠKO = OK Takú chybu už určite neurobím.
Dnes na mňa vrieskal desať minút v kuse a potom sa asi rozhodol, že by radšej bol v posteli, než stál v mojej izbe oblečený len v spodkoch. Povedal mi, že mám dvojtýždňový zákaz hrania počítačových hier, teda presne to, čo som čakal. Asi by som sa mal tešiť, že nevymyslel niečo horšie. Na tatkovi je super, že keď sa naštve, tak za chvíľu vypustí paru a je po probléme. Keď pred tatkom vyvediem nejakú somarinu, väčšinou po mne hodí vec, ktorú má práve v ruke.
Mama pri trestaní postupuje ÚPLNE inak. Keď niečo pokašlem a mama ma pritom prichytí, najprv pár dní rozmýšľa, čo by som si tak zaslúžil. A kým čakám, snažím sa robiť dobré skutky, aby sa mi to ľahšie prepieklo. PRÁVE SOM LEN TAK OD NUDY POUTIERAL PRACH V CELEJ JEDÁLNI! TO JE OD TEBA VEĽMI MILÉ!
A po pár dňoch, keď JA zabudnem, že mám problém, proste príde a vybalí to na mňa. DOBRE SA BAVÍŠ? HEJ! ZÁKAZ VIDEOHIER NA TÝŽDEŇ!

Pondelok
Ten zákaz videohier je omnoho horší, než som čakal. Našťastie aspoň nie som jediný z rodiny, kto má problémy. Mama je teraz poriadne naštvaná aj na Rodricka. Manny sa nejako dostal k jednému z jeho metalových časopisov, a našiel v ňom obrázok ženy v bikinách ležiacej na kapote auta. A potom ho v jasliach ukazoval ostatným krpcom. Asi nemusím hovoriť, že mamu dvakrát nepotešilo, keď jej odtiaľ volali. Sám som ten časopis videl, a podľa mňa to fakt nebolo nič hrozné, ale mama také veci doma vôbec nestrpí.
Rodrick musel za trest odpovedať na kopu otázok, ktoré mu mama napísala.
Stal si sa vďaka tomu časopisu lepším človekom? Nie. Si vďaka nemu v škole populárnejší? Nie. Čo si teraz myslíš o tom, že si vlastnil taký časopis? Hanbím sa. Chcel by si niečo povedať ženám o tom, že si vlastnil taký odporný časopis? Prepáčte, ženy.

zdroj: Rexík

Denník odvážneho bojka (2)

30. dubna 2012 v 11:00 | Jakubenko

SEPTEMBER

Piatok
Dnes nás v škole rozdelili do čitateľských skupín. Neobťažujú sa povedať ti rovno, či ťa zaradili do začiatočníckej skupiny alebo do tej pre nadaných, ale okamžite to zistíš podľa obalov kníh, čo rozdávajú.
Zistil som, že ma strčili do lepšej skupiny. Veľmi ma to sklamalo, lebo to pre mňa znamená akurát tak kopec roboty navyše. Pri skúšaní na konci minulého ročníka som sa fakt snažil, aby som tento rok skončil v začiatočníckej skupine. Mama je dobrá kamoška s riaditeľom, takže sa stavím, že zakročila, aby ma zase dali medzi nadaných. Mama stále tvrdí, že som šikovné dieťa a problém je len v tom, že sa "nesnažím". Od Rodricka som sa naučil aspoň jednu dôležitú vec: keď sa postaráš, aby od teba ľudia očakávali čo najmenej, príjemne ich prekvapíš, aj keď neurobíš takmer nič.
No, vlastne som celkom rád, že môj plán dostať sa do začiatočníckej skupiny zlyhal. Videl som pár deciek, ktoré svoje knižky "Bubo robí bú" držali hore nohami a mám také zlé tušenie, že si nerobili srandu.

Sobota
Prvý týždeň školy mám konečne z krku, takže dnes som si poriadne pospal. Mnohé decká v sobotu vstávajú zavčasu a kukajú animované seriály alebo čo, ale ja k nim rozhodne nepatrím. Cez víkend väčšinou vyliezam z postele iba preto, že v istom momente už nezvládam, ako mi smrdí z huby.
Nanešťastie, môj tatko vstáva o šiestej úplne KAŽDÝ deň v týždni a vôbec neberie ohľad na to, že ja sa snažím vychutnať si sobotné ráno ako normálny človek. Dnes som nemal čo robiť, tak som sa proste vybral k Rowleymu domov. Rowley je teoreticky môj najlepší kamoš, ale tento stav sa môže ľahko zmeniť. Od prvého dňa v škole som sa mu vyhýbal, lebo urobil niečo, čo ma fakt naštvalo. Práve sme si po vyučku vyberali veci zo skriniek, keď Rowley prišiel ku mne a veľmi nahlas sa opýtal: NECHCEŠ POTOM PRÍSŤ K NÁM A TROCHU SA POHRÁÁÁÁŤ? Už som mu aspoň miliónkrát povedal, že teraz, keď už sme šiestaci, musíme hovoriť "baviť sa", a nie "hrať sa". Ale môžem ho štuchať, koľko len chcem, do ďalšieho razu na to vždy zabudne.
V poslednom čase sa oveľa viac snažím dbať na svoj imidž. No Rowley, ktorý sa so mnou všade vláči, mi ho akurát tak kazí. S Rowleym som sa zoznámil pred pár rokmi, keď sa prisťahoval do domu neďaleko od nás. Mama mu kúpila knižku "Ako si v novom meste nájsť priateľov" a on sa raz objavil pri našich dverách a skúšal na mňa tie prihlúple finty.
Myslím, že mi Rowleyho prišlo tak trochu ľúto, takže som sa rozhodol vziať ho pod ochranné krídla. Stretával som sa s ním celkom rád, hlavne preto, že som si na ňom mohol vyskúšať všetky hnusné triky, ktoré Rodrick robí MNE.

Pondelok
Ako som už spomínal, Rowleymu stváram všetky možné aj nemožné fóriky. Mám aj malého bračeka, ktorý sa volá Manny, ale ANI NÁHODOU by mi neprešlo, keby som hocičo z toho vyskúšal na ňom.
Naši ho ochraňujú, ako keby to bol nejaký princ alebo čo. A nikdy mu nevynadajú, ani keď by si to fakt zaslúžil.
Včera Manny zvýrazňovačom nakreslil vlastný portrét na dvere mojej izby. Čakal som, že ho za to mama s tatkom poriadne zvozia, ale bol som na omyle, ako vždy. No zo všetkého najviac ma štve prezývka, ktorú si Manny pre mňa vymyslel. Keď bol ešte úplne krpatý, nevedel vysloviť slovo "braček" a začal mi hovoriť "Báčko". A volá ma tak DOTERAZ, aj keď sa stále snažím presvedčiť mamu a tatka, aby mu to konečne zatrhli. Nikto z mojich kamošov na to našťastie ešte neprišiel, ale ver mi, párkrát to bolo fakt tesné.
Mama ma núti, aby som Mannymu každé ráno pomohol vychystať sa do jaslí. Keď mu urobím raňajky, vždy si misku s jedlom odnesie do obývačky a sadne si na svoj umelohmotný nočník. A keď už je pomaly načase, aby vypadol z domu, vstane a vyklopí všetko, čo nezjedol, rovno do svojho prenosného záchoda. Mama mi furt nadáva, že nikdy nedojem raňajky. Keby ona musela každé ráno vyškrabovať zvyšky kukuričných lupienkov z umelohmotného nočníka, tiež by jej moc nechutilo jesť.

Utorok
Neviem, či som to už spomínal alebo nie, ale hranie videohier mi ide fakt SUPER. Stavím sa, že by som v bitke jeden na jedného porazil hocikoho z nášho ročníka. Nanešťastie, tatko moju šikovnosť ktovieako neoceňuje. Stále ma otravuje, že by som mal ísť von a robiť niečo "aktívne". Dnes po večeri, keď ma tatko zase začal vyháňať von, som sa mu teda pokúsil vysvetliť, že na konzole si človek môže zahrať aj futbal či hokej, a ani sa pri tom totálne nezadýcha a nezapotí. Bohužiaľ, tatko moju logiku vôbec nepochopil, ako vždy. Dá sa povedať, že je to celkom múdry chlap, ale občas musím pochybovať o jeho zdravom rozume. Som si istý, že tatko by moju hraciu konzolu najradšej rozobral, keby sa mu podarilo zistiť, ako na to. Ľudia, ktorí tie vecičky vyrábajú, ich našťastie robia rodičovzdorné.
Zakaždým, keď ma tatko vykopne z domu, aby som si trochu zašportoval, proste skočím k Rowleymu a hrám videohry uňho. Nanešťastie, u Rowleyho môžem hrať iba preteky áut a podobné veci. Keď si totiž k Rowleymu prinesiem svoju videohru, jeho foter si ju pohľadá na nejakej webovej stránke pre rodičov. A keď zistí, že je tam AKÉKOĽVEK násilie, rovno nám ju zatrhne.
Už ma prestáva baviť hrať Formulu 1 s Rowleym, lebo on to na rozdiel odo mňa vôbec neberie vážne. Ak ho chcem poraziť, stačí, keď hneď na začiatku dám svojmu autu nejaké srandovné meno. A keď ho prvýkrát predbehnem, proste sa zosype od smiechu. Keď už som s ním poriadne pozametal, rozhodol som sa vrátiť domov. Párkrát som prebehol popod susedov zavlažovač, aby to vyzeralo, že som sa spotil, a tatko na to podľa všetkého naletel. Ale nakoniec sa mi môj trik tak trochu vypomstil, lebo keď ma uvidela mama, okamžite ma poslala pod sprchu.

Zdroj: Rexík

Denník odvážneho bojka (1)

29. dubna 2012 v 21:37 | Jakubenko


SEPTEMBER

Utorok
Najprv by sme si mali niečo ujasniť: toto nie je denník, ale PAMÄTI. Viem, čo je napísané na obale, ale keď mama išla do obchodu, JEDNOZNAČNE som jej povedal, nech mi ani náhodou nekupuje denník, na ktorom je napísané "denník". Super. Fakt mi nechýba k šťastiu, aby ma s ním nejaký tupec prichytil a nepochopil, o čo ide. Ešte jednu vec by som chcel vysvetliť hneď na začiatok: toto bol MAMIN nápad, nie môj.
Keď si myslí, že sem budem zapisovať svoje "pocity" alebo čo, tak jej preskočilo. Určite odo mňa nečakaj, že budem donekonečna vylievať srdce "milému denníčku". Vlastne som súhlasil iba preto, že keď vyrastiem a budem bohatý a slávny, nabetón budem mať lepšie veci na práci ako donekonečna odpovedať na hlúpe otázky, ktoré mi všetci budú klásť. Neskôr sa mi teda táto kniha zíde.
Ako som povedal, jedného dňa určite budem slávny, ale zatiaľ musím trčať v škole s bandou idiotov. A poviem rovno, že podľa môjho skromného názoru je táto škola tá najväčšia sprostosť, akú kto kedy vymyslel. Decká, ktoré ešte ani nezačali poriadne rásť, ako ja, sa tam musia tlačiť s gorilami, čo by sa mali holiť dvakrát za deň. A potom sa všetci divia, prečo sú na školách také veľké problémy so šikanovaním. Keby to bolo na mne, rozdelil by som decká do tried podľa výšky, nie veku. Ibaže v tom prípade by sa krpci ako Chirag Gupta asi museli donekonečna učiť abecedu.
Dnes sa začína školský rok a práve čakáme, kým učiteľ konečne dorobí zasadací poriadok. Takže som si povedal, že ten čas pokojne môžem zabiť písaním denníka, teda vlastne pamätí.
Mimochodom, dám ti dobrú radu. V prvý deň v novej škole si musíš fakt dobre vybrať, kam si sadneš. Keď len tak vpochoduješ do triedy a švacneš si veci na prvú lavicu, čo ti príde pod ruku, môže sa ti stať, že učiteľ zrazu zahlási: DÚFAM, ŽE STE SO SVOJIMI MIESTAMI SPOKOJNÍ, LEBO NA NICH BUDETE SEDIEŤ CELÝ ROK. NIÉÉ!
Na tomto predmete som zaparkoval medzi Chrisom Hoseyom a Lionelom Jamesom. Pekne som dopadol! Jason Brill prišiel neskoro a chcel si sadnúť vedľa mňa, ale našťastie som tomu v poslednej sekunde stihol zabrániť.
Na ďalšej hodine by som mal hneď, ako vojdem do triedy, nájsť najkrajšie baby a sadnúť si rovno medzi ne. Lenže tým by som tak akurát dokázal, že som sa vôbec nepoučil z minulého roka.
Človeče, fakt neviem, čo sa to s tými babami v poslednej dobe stalo. Donedávna to bolo o hodne jednoduchšie. Všetky baby proste leteli na toho, kto vedel najrýchlejšie behať. A v piatej triede bol najrýchlejším bežcom Ronnie McCoy. Teraz je všetko zrazu o kus zložitejšie. Najnovšie ide o to, ako sa obliekaš, koľko máš peňazí a či máš pekný zadok a tak podobne. A decká ako Ronnie McCoy sa škriabu po hlave a nechápu, čo sa, dokelu, vlastne stalo.
Najpopulárnejší chalan v našom ročníku je Bryce Anderson. Najviac ma na tom štve jedna vec: mne sa baby páčili ODJAKŽIVA, ale decká ako Bryce sa spamätali iba pred rokom či dvomi.
Veľmi dobre si pamätám, čo Bryce stváral na začiatku základnej. Samozrejme, teraz z toho, že som odjakživa držal s babami, nemám vôbec nič.
Ako som povedal, Bryce je najpopulárnejší v ročníku, takže my menej šťastní sa musíme popasovať o zvyšné miesta.
Pokiaľ viem, tento rok v rebríčku popularity kolíšem niekde okolo 52. alebo 53. miesta. Dobrou správou je, že sa čoskoro posuniem o jedno vyššie, lebo Charlie Davies, ktorý je rovno nado mnou, má na budúci týždeň dostať zubný strojček. Ako funguje popularita sa pokúšam vysvetliť aj svojmu kamošovi Rowleymu (ktorý, mimochodom, pravdepodobne trčí niekde na 150-tom mieste). Ale zdá sa mi, že mu to ide jedných uchom dnu a druhým von.

Streda
Dnes sme mali telesnú. Hneď ako nás pustili von, nenápadne som zabehol na basketbalové ihrisko, či je tam ešte stále ten Syr. Jasné, že som ho našiel. Ten kúsok Syra leží na asfalte už od jari. Tipujem, že niekomu vypadol z desiatového chleba alebo niečo také. Po pár dňoch začal fakt nechutne plesnieť. Na ihrisku so Syrom nikto nechce hrať basket, aj keď je jediné, kde má kôš ešte aj sieťku.
Raz sa jeden chalan, volá sa Darren Walsh, dotkol Syra prstom a odštartoval tým mániu, ktorú sme nazvali Syrový dotyk. V podstate je to niečo ako naháňačka alebo hra na babu. Keď dostaneš Syrový dotyk, nezbavíš sa ho, kým ho neodovzdáš niekomu inému.
Pred Syrovým dotykom človeka ochránia jedine prekrížené prsty. Celý deň pamätať na to, že by som mal držať prsty prekrížené, ale nie je také jednoduché. Nakoniec som si ich teda zlepil lepiacou páskou, aby zostali prekrížené stále. Dostal som štvorku za úpravu zošita, ale určite to stálo za to. Jeden chalan, Abe Hall, dostal Syrový dotyk v apríli a až do konca školského roka sa k nemu nikto nechcel priblížiť. Cez leto sa Abe Hall odsťahoval do Kalifornie a Syrový dotyk zobral so sebou. Veľmi dúfam, že nikoho nenapadne začať Syrový dotyk odznova, lebo také nervy už k životu fakt nepotrebujem.

Štvrtok
Stále si neviem zvyknúť na to, že sa leto naozaj skončilo a ja sa každé ráno musím vytrepať z postele a klusať do školy. Ibaže ani prázdniny sa nezačali práve najlepšie, čo má na svedomí môj starší brat Rodrick.
Pár dní po začiatku letných prázdnin ma Rodrick zobudil uprostred noci. Povedal mi, že som prespal celé leto, ale našťastie som sa zobudil práve včas, aby som stihol prvý deň v škole.
Asi si myslíš, že som poriadny tupec, keď som na to naletel, ale Rodrick sa obliekol do školských vecí a prestavil mi budík dopredu, aby to vyzeralo, že už je ráno. Okrem toho mi v izbe zatiahol závesy, takže som nevidel, že je vonku ešte tma.
Po tom, čo ma Rodrick zobudil, som sa proste obliekol, zišiel dole a nachystal som si raňajky, presne ako každé ráno, keď idem do školy. Myslím, že som pritom narobil poriadny hluk. Ani som sa nenazdal, dovalil sa dolu tatko a začal na mňa vrieskať, že prečo sa napchávam Nesquikom o tretej ráno. Poriadnu chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, čo sa vlastne deje. Keď mi to konečne docvaklo, povedal som tatkovi, že si zo mňa Rodrick vystrelil a že by mal nakričať radšej NAŇHO.
Tatko teda zišiel do suterénu, aby vynadal Rodrickovi, a ja som mu bol v pätách. Nemohol som sa dočkať, kým Rodrick dostane, čo si zaslúži. No Rodrick po sebe úspešne zahladil stopy. Tatko si podľa mňa dodnes myslí, že mi tak trochu šibe alebo čo.

Zdroj: Rexík
 
 

Reklama
Reklama